PSYCHOPOLUTICI A AUTOMASOCHISMUS , reakce na ROMANA67

Zkusím to sem dát ..... aby bylo úplně jasno " vo co gou " a jak vidím některé duševní "permutace " na RŤF já :

Automasochizmus

Masochizmus (2.)

Andrej Kratina / Ilustrácie: Katarína Slaninková (19.7.2002)

Pred nejakým časom som vám sľúbil, že sa k masochizmu ešte vrátime, a to k jeho špecifickej odnoži -automasochizmu. Možno sa niektorí z vás pamätajú na americký sci-fi thriller Priepasť (Abyss), konkrétne na scénu, v ktorej si dôstojník Coffey pod stolom robí bojovým nožom zárezy do predlaktia a zlovestne pritom gúľa očami. Párkrát som medzi filmovými fanúšikmi počul polemiku na túto tému, že reku o čo v tej scéne išlo? Odpoveď je jednoduchá - filmová postava zlého a hlúpeho lampasáka (veď aj podľa toho napokon skončí) si v stresovej situácii tajne ukájala sebazraňovaním svoju automasochistickú (gréc.: autos = sám, masochizmus - podľa spisovateľa Leopolda von Sacher-Masocha, 1836-1895) úchylku. Automasochizmus je totiž sexuálne motivované trýznenie seba samého. Na mimoriadne veľkom a rozptýlenom poli masochizmu musíme rozlišovať tzv. alloerotické formy (teda túžba po zlom zaobchádzaní a ponižovaní iným človekom, o čom sme si rozprávali minule) a autoerotické varianty, ktoré vedú k samoukájaniu vyvolávaním bolesti na vlastnom tele. Do tejto druhej skupiny patrí napríklad samospútavanie, samobičovanie, samoznačkovanie (tetovaním alebo vypaľovaním) a iné formy samomrzačenia. Skúmal som, či do tejto kategórie nespadá aj samoúnos, úchylka typická pre Slovensko, ale v žiadnej literatúre som sa ničím takým nestretol.

Konečnou formou tohto samoukájania je samozničenie, resp. aspoň zničenie pohlavných orgánov, a to vysvetľuje nielen skrytý pôvod, ale aj skrytý cieľ automasochizmu - vyradenie menejcenného génu z ďalšieho rozmnožovacieho reťazca. Toto sa deje napríklad stranguláciou penisu (škrtením pomocou povrazu, drôtu, remeňa, či dámskej nylonovej pančuchy), samokatetrizácie (pálením až spaľovaním penisu a semenníkov, resp. klitorisu, vonkajších i vnútorných pyskov ohanbia a prsníkov) až po samokastráciu, čiže ide o obrat proti vlastnej pohlavnosti, čo sa dá chápať ako prejav neurotického strachu pred súložou. Na druhej strane vedie automasochizmus k hre so smrťou, napríklad k pokusom o samoobesenie, samoudusenie, ba dokonca aj samoukrižovania. Na ceste k týmto konečným formám automasochizmu je veľa medzistupňov, a aj tu je možné rozoznať skrytý motív a jasne zreteľné fetišistické prvky.

Autoerotické pozadia viacerých týchto fetišistických foriem autoerotiky jasne vynikajú, keď v literatúre zistíme, aké veľké percento postihnutých vykonáva tieto praktiky pred zrkadlom.

Istý automasochista sa bodal malým nožíkom a ihlami do prsných bradaviek. Iný si prsnými bradavkami preťahoval drôty a vešal na ne závažia. Pradávne tatárske obrady šachsej-vachsej alebo hinduistické sprievody, pri ktorých účastníci nosia na telách zložité konštrukcie, ktoré ich zraňujú do krvi, tiež v niečom pripomínajú automasochizmus. Sexuológ Hirschfeld opisuje pacienta, ktorý mal celé telo posiate ranami a jazvami, ktoré si spôsoboval popálením kyselinou, a iného, ktorý v noci polonahý v hroznej zime blúdil po uliciach, najradšej v ľahkých dievčenských šatách (!). Z odbornej literatúry poznáme prípady, keď si automasochisti nechal narásť na malíčku mimoriadne dlhý necht a potom sa tak dlho škrabali na genitáliách, až tiekla krv, a genitálie boli na nepoužitie. (Mimochodom, výstredne dlhý pestovaný necht na malíčku ruky sa ešte pred pár rokmi medzi insidermi považoval za znak príslušnosti dotyčného k prívržencom S/M.) Iný postihnutý si prišil vlastný miešok k nohe a tretí si ho nastrihol, vybral jeden semenník, poškodil ho a ranu potom nahrubo zašil. Štvrtý si dreveným uhlím odpálil časti mieška a penisu. A boli takí, čo si porezali penis nožom alebo si spôsobili rozsiahle poranenia pohlavných orgánov. Netreba hádam zdôrazňovať, že všetky tieto postupy znamenali v nejednom prípade viac ako len symbolickú kastráciu. Neskoršia Freudova teória o účinnosti pudu smrti, ktorú prevzalo tak málo iných analytikov, by sotva našla lepší dôkaz a ilustráciu, ako v početných prípadoch samoukrižovania, samoobesenia a samoudusenia (o samoúnose, opakujem, nikto nič nevie). Vo všetkých týchto kriminálne podchytených prípadoch šlo nielen o samovražedné pokusy, ale o libidinizáciu smrti. Dotyčný sa pokúša priblížiť sa k smrti, ako len je to možné, bez toho, aby sa odporúčal do večných lovísk. Z tejto hry so smrťou získava postihnutý svoju pohlavnú rozkoš a pred stratou vedomia často dosahuje orgazmus s ejakuláciou (ako som ostatne písalv inom seriáli na inom mieste).

Samoukrižovanie je veľmi pikantnou formou automasochizmu, najmä v krajinách s kresťanskou kultúrou, v ktorých kríž je jednoznačným symbolom Spasiteľa Ježiša Krista. Preto sa samoukrižovanie vykonáva väčšinou pod zámienkou napodobňovania jeho utrpenia. Iste by sme dospeli k zaujímavým výsledkom, keby sme dali preskúmať duševný stav figurantov vystupujúcich v rámci všeobecne obľúbených pašiových hier v úlohe Krista, resp. ukrižovaných lotrov. Normálnemu človeku by asi nezišlo na um dať sa priklincovať na kríž len tak, z pasie. Samoukrižovanie nie je samovraždou, skôr predstavuje istú formu exhibicionizmu, no môže viesť k smrti. Prvým lekársky zaznamenaným prípadom bol taliansky krajčír Matteo Covet. Začal tým, že sa v roku 1802 verejne vykastroval a svoje odrezané orgány pohodil na ulici. Rok nato sa v Benátkach prvýkrát pokúsil o samoukrižovanie. Z rozobranej postele si nezručne zhotovil kríž a v deň svojho patróna Mateja ho verejne vztýčil na ulici. Keď sa chcel na kríž pribiť, zabránili mu v tom okoloidúci chodci. O dva roky nato sa pokúsil znova. Tentoraz sa ukrižoval vo svojej izbe. S tŕňovou korunou na hlave sa posadil na kríž a pritĺkol si na ňom skrížené nohy dlhým klincom. Potom si prebodol ruky, spôsobil si rany na bokoch a priviazal sa na kríž, ktorý bol pripevnený lanom na strope tak, aby ho bolo dobre vidieť z ulice. Scéna bola, pochopiteľne, zakončená prevozom nešťastníka do blázinca. Tu sa Covet rozhodol privodiť si smrť odmietaním potravy, čo sa mu 2. apríla 1806 k obojstrannej spokojnosti podarilo.

Ďalším expertom tohto typu bol berlínsky učiteľ William Rossmann, ktorý sa v roku 1927 ukrižoval na brvnách drevenej záhradnej besiedky. Bol úplne nahý, len okolo bedier mal nariasené rúško, pravdepodobne podľa vzoru Spasiteľa. Na rúšku boli nájdené stopy po ejakuláte.

Do tretice ďalší Nemec, Georg Krausert (zvláštnou zhodou okolností tiež krajčír ako Covet), sa ukrižoval v roku 1959 v mestečku Höchst pri Frankfurte, aby dokázal príslušníkom sekty, ktorú založil, že Ježiš Kristus vlastne nevykonal nič mimoriadne. Aj v tomto prípade súdni znalci skonštatovali výron semena.

Špeciálnou odnožou automasochizmu je autotómia, čiže (v našom prípade sexuálne motivované) sebamrzačenie. Moderná záľuba v prepichovaní rôznych možných i nemožných miest na tele, v nosení kovových ozdôb, v tetuáži, dekoratívnom zjazvovaní sa, či vypaľovaní znakov, čiže všetky dekoratívne praktiky zahrnované pod hlavičku new primitives, sú slabým odvarom toho, čo je so svojím telom schopný podniknúť automasochista postihnutý autotómiou: od vytrhávania nechtov či odrezávania článkov prstov, cez rozrezávanie nôh, vypichnutie oka, vytrhnutie jazyka a niekedy dokonca aj celého hrtana, maternice alebo celého čreva prstami, porezanie tela, odrezanie nosa, ucha (van Gogh), pohlavných orgánov, cez poleptanie tela kyselinou alebo inými chemikáliami; to všetko sú prípady doložené v odbornej literatúre.

Iným kurióznym, aj keď menej morbídnym prípadom automasochizmu je prehĺtanie cudzích telies: ihiel, klincov, skrutiek, ceruziek, sponiek do vlasov, kancelárskych spiniek a podobne, a tiež zavádzanie si takýchto predmetov do konečníka, vagíny, prípadne močového mechúra. Z formy zhltnutých alebo zavedených predmetov, a taktiež z toho, že sa zavádzajú do erotogénnych zón, je možné rozpoznať sexuálnu symboliku takýchto napodobenín koitu. Pretože masochista potrebuje pri všetkých svojich sexuálnych konaniach pociťovať bolesť, aby bol ukojený, vyhýba sa podvedome skutočnému koitu a namiesto toho na sebe vykonáva tieto bolestivé operácie, ktoré sa občas končia smrťou.

Tiež stredoveké náboženské flagelantstvo, dobrovoľné umŕtvovanie rehoľníckym samotýraním v kláštoroch či rôzne formy tzv. kajúcneho samotrestania, typického nielen pre chiliastické formy kresťanstva, ale aj pre niektoré orientálne náboženstvá, majú svoje pozadie v automasochizme a neraz vedú k nevratnému zmrzačeniu vlastného tela.

Často sa stretávame s autotómiou vo väzeniach, a to v podobe samopoškodzovania väzňov s cieľom získať isté výhody - napríklad úľavy v podobe krátkodobého pobytu vo väzenskej nemocnici a podobne. Toto ale asi nemá veľa spoločného s automasochizmom, a je preto mimo predmetu záujmu tohto článku.